Po zápase vo Walese už presne rozumiem čo sú to zmiešané pocity. Dokázal by som napísať 500 slov o tom, prečo sme si zaslúžili prehrať a zároveň ma napadá ďalších 500 slov o tom, že remíza by bola fér. Nechcem vás však nudiť svojou rozpoltenosťou a skúsim vybrať to najdôležitejšie z oboch zdôvodnení.
Prečo je prehra zaslúžená
Celý prvý polčas a hádam aj dobrých pätnásť minút toho druhého sme jednoducho nestíhali. Nedostupovali sme k protihráčom, dávali im veľa priestoru a boli o krok až dva pomalší ako Welšania.
Ak si k tomu pripočítame, že dvaja zo štyroch obrancov a traja z piatich defenzívnych hráčov nemajú hernú prax, tak sa nemôžme čudovať, že robíme chyby. A bolo ich naozaj dosť. Hancko, Pekarík aj Lobotka nemajú momentálne nahraté dosť na to, aby im nerobil problém prvý a druhý dotyk s loptou a aby lepšie čítali hru. Pekarík navyše po dlhšom výpadku rýchlostne už nie je to čo býval. Kým dopredu to ešte ide, smerom vzad už nestíha. Asi ako ja keď si idem rekreačne zahrať.
O gól sme prehrali len preto, že Dúbravka nás opäť podržal a Wales nie je Španielsko. Naše chyby využil len raz a aj to im stačilo.
Smerom dopredu sme sa veľmi dlho hľadali. Duda bol vpredu stratený ako Červená čiapočka v lese. A bohužiaľ spoluhráči sa ho ani nesnažili moc hľadať.
Prečo by bola remíza absolútne fér
Wales mal v podstate jednu ozajstnú šancu. Tie ďalšie sme dokázali zlikvidovať, či už Dúbravkom alebo šťastím. Každopádne súper, ktorý nedokáže lepšie využiť našu neistotu v obrane si vyhrať nezaslúži.
Tri a pol šance, ktoré sme si vypracovali v druhom polčase musíme premienať. Nie jednu z nich, ale všetky tri a pol. Rusnákov mini brejk, Ďurišova hlavička a následné zluftovanie Hancka boli šancami plnohodnotnými. Makova strela v šestnástke polovičná. To sa jednoducho musí dávať.
Veľká škoda, že sme na to ako ohroziť bránku súpera prišli až príliš neskoro. Ofenzívnu silu na to máme, na Rusnáka je radosť pozerať. A v kombinácii so Stochom to môže byť parádna úderná sila. Len musia hrať celý zápas.
Čo sa musí zmeniť ak máme uspieť v tejto kvalifikácii
Najbližší kvalifikačný zápas hráme až v 11. júna v Azerbajdžane. Dovtedy potrebujem hlavne dve veci.
Celý program kvalifikácie na ME 2020, naše zápasy a tabuľka našej skupiny tu.
Prvou je zápasová prax našich defenzívných hráčov. Lobotka, Hancko aj Pekárik musia hrávať. Potom nebudú robiť ľahké chyby aké sa udiali v zápase s Walesom. Pochopiteľne potreba hráčskej praxe sa týka všetkých. Starodávne pravidlo, že kto nehrá v klube nepatrí do reprezentácie má svoj význam. Aj keď uznávam, že prax v slovenskej lige je neporovnateľná s praxou v bundeslige. Napriek tomu, minimálne proti Azerbajdžanu by si Hapal mohol trúfnuť postaviť len hráčov čo v klube pravidelne hrávajú.
Druhou nutnou vecou je nájsť poriadneho zakončovateľa. Ani nie tak kvôli zápasu s Azerbajdžanom, ale hlavne kvôli zvyšku kvalifikácie. Duda aj Ďuriš sú len provizórne riešenia, ktoré nenahradia plnohodnotného útočníka. Škoda len, že toto je naozaj ťažká úloha. Zreľák by bol fajn alternatívou ak bude zdravý. A potom? Boženík, Mráz? Niekto bude musieť dostať šancu a dúfajme, že sa chytí.
Napriek prehre vo Walese nie je táto kvalifikácia stratená. Bude to však chcieť zlepšenie všade, na každom poste, hádam s výnimkou brankára. Vzadu to bude o nabratí istoty a suverénnosti. Vpredu zase dať kľúče od ofenzívy Rusnákovi a Stochovi. Budeme držať palce.
Zdieľajte:
