Smutná bola dnes cesta domov z Trnavy. Nie preto, že sme prehrali, ale preto ako sme prehrali. Nie som asi jediný, koho napadlo, či nenastal čas na zmenu trénera.
Poďme ale pekne po poriadku.
O čo sa hrá v Lige Národov (opakovanie)
Mnohí si hovoria, že je to len taká príprava a však na Majstrovstvá Európy sa hádam dostaneme aj z kvalifikácie. (všetko o pravidlách Ligy Národov UEFA tu). Podľa mňa je táto súťaž o dosť viac ako príprava a nejde len o peniaze. Predstavme si, že by sme našu skupinu vyhrali (momentálne nereálne), tak v budúcom ročníku 2020 by sme si mohli zahrať dajme tomu so Španielskom, Nemeckom, Anglickom alebo Francúzskom. Ak však skončíme v skupine poslední (momentálne veľmi reálne), tak v Lige Národov 2020 budeme hrať napríklad s Izraelom, Rumunskom alebo Maďarskom. Iste vidíte ten rozdiel.
Pred zápasom – Bojíme sa byť favoritmi
Pred zápasom ma vo vyhláseniach hráčov aj trénerov zarazilo, že všetci do jedného tvrdili, že nie je dôvod sa cítiť ako favoriti zápasu. Pýtam sa, kedy sa chcú citiť ako favoriti? Len proti Malte alebo Azerbajdžanu? Vtedy zase hovoria, že vo futbale niet slabých súperov.
Nič proti Čechom, ale po ich posledných výsledkoch boli outsidermi. Ak si prejdeme post po poste, tak pred zápasom by z našej zostavy z voleja brali päť hráčov. My od nich tak maximálne dvoch krajných obrancov.
Naši sa pritom silou mocou chceli stavať do úlohy outsidera, ako keby sa vopred pripravovali na to, že hlavne to musíme ubrániť. My nejdeme do zápasov s tým, že sme lepší a súpera prevalcujeme a vyhráme. My do nich ideme s tým, že to nejako uhráme a možno vyhráme.
Počas zápasu – 70 minút bezradnosti a 20 minút nadšenia
Zápas treba rozdeliť na dve časti. Prvý polčas bol nuda. Neviem ako to vyzeralo v televízii, ale na štadióne to bola nuda. Dokonca aj atmosféra bola pomerne tichá. Nebolo sa prečo nadchnúť, pri odchode do kabín sa dokonca spustil solídny piskot.
Z našich bola cítiť bezradnosť a opatrnosť, znásobená nepresnosťami a zlými prvými dotykmi s loptou. Miesto toho, aby sme prišli s jasným plánom ako chceme dosiahnuť víťazstvo, tak sme len tak opatrne skúmali či by sa to nedalo uhrať nejako zozadu. Chýbala tomu myšlienka a nápad.
Druhý polčas bol o dosť lepší. Češi si v prestávke určite povedali, že toto dajú. Potom Krmenčík vycvičil naše stopérske duo Škriniar – Škrtel. Áno to duo, ktoré by z polovice chceli v Barcelone teraz a z druhej polovice kedysi. Českí fanúšikovia si pre istotu minuli všetky svetlice hneď, neverili, že by ešte nejaká radostná situácia mohla prísť.
Po inkasovom góle sme konečne začali hrať s iskrou. Škoda, že to Česi uťali druhým gólom (po fajnovej akcii). A potom sme sa už nepozbierali. Platí, že hrať len dvadsať minút na víťazstvo nestačí.
Po zápase – Čo takto zmena? Zmena trénera?
Premýšľam kedy naposledy sme v súťažnom zápase hrali tak, že to bola radosť pozerať. Napadá ma zápas proti Škótsku doma v októbri 2016 (3:0) počas neúspešnej kvalifikácie na MS 2018 a potom prvý polčas proti Rusku na Majstrovstvách Európy 2016 (2:1). Buď mám slabú pamäť alebo vysoké nároky, ale zdá sa mi to málo. V zápasoch keď podľa mien hráčov máme na to, aby sme hrali dominantne, tak hráme bezradne, defenzívne a čakáme čo súper prinesie. Zápas na Ukrajine a doma s Českom sú tým najlepším dôkazom.
K dispozícii máme asi najlepšiu generáciu hráčov od roku 1993. Myslím si, že je lepšia ako tá čo sa dostala na MS 2010 a navyše máme v 21ke aj širokú zásobu ďalších hráčov. Stále platí, že by mohla dokázať veľké veci, ale musí sa zmeniť. Musí si viac veriť a musí pred zápasom dostať jasný plán ako dospieť k víťazstvu. Tak ako ho dnes dostali Češi od nového trénera Šilhavého.
To, že aj naša reprezentácia môže hrať s jasným ofenzívnym plánom nám ukázala 21ka na posledných majstrovstvách Európy. Prehrať sa môže, ale musí sa na to dať pozerať. To dvadsaťjednotka dokázala, lebo Hapal (a teraz Guľa) majú jasnú predstavu ako hrať. A ich predstava je o tom, že divákov treba baviť. A až na pár členov klubu fanúšikov defenzívneho futbalu, diváci oceňujú ofenzívu, kolmé prihrávky dopredu a snahu rozostrielať súpera.
Prišiel čas, aby sa Kozákovi poďakovalo za to, že nás dostal na Majstrovstvá Európy 2016 (a UEFA patrí vďaka, že rozšírili počet účastníkov zo 16 na 24) a za to, že pomaly ale predsa sa odhodlal zapracovať do tímu aspoň pár mladých.
A poďme dať šancu novému trénerovi. Niekomu, kto dá tímu vieru v to, že zápasy sa majú vyhrávať a nie uhrávať. Niekomu, kto príde s jasnou myšlienkou ako hrať ofenzívne a zábavne.
Námatkou ma napadá, že Hapal je bez práce.
Zdieľajte:
